Andrej Labáth
Hlavná vec, že sme zdraví
Hlavná vec, že sme zdraví... Och áno, zdraví. Pokora duše v tomto čase krátkej noci..., zobuď sa! Áno Ty...
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Hlavná vec, že sme zdraví... Och áno, zdraví. Pokora duše v tomto čase krátkej noci..., zobuď sa! Áno Ty...
Údery veľkého bubna utíchli, na cestu sa vybral pocestný. Po vyšliapanom chodníku, od stvorenia sveta jedinom...
Z ticha, z nekonečného ticha prichádzajú tie prvé nádherné tóny prekrásnej poslednej piesne. A ľudské hlasy a majestát oslavy života a oslavy stvorenia a velebenia stvoriteľa, ktorý dovolil ľudskému uchu nielen počuť a ktorý dovolil ľudskému duchu nielen prežívať a množiť sa a množiť...
Flexaret, clickstation, slony, ťubetejka, matkina stará bábika z Buzuluku, perá v šálke... A šašo, ktorý patril nášmu malému synčekovi. Už dávno nieje s nami. Leží s ťažkým kameňom nad hlavou. Náš malý ušatý Andrejko.
A do kelu! Zas je tu ten blbý deň. Nič sa nedarí a keď sa nedarí ani trochu, tak sa poserie aj to málo, čo by sa inokedy dalo zvládnuť aj ľavou zadnou.
Karma ti karmadissimo! Nikdy tomu koniec nebude. Máš chvíľu voľna? Sem s ním!
Krásny deň sa počas cestovania nebadane zmenil na nádherný večer, dvere autobusu sa otvorili..., vystupovať! Orava, 1.7. 1978
Ahoj Je pár minút po jednej hodine ráno, veľké do červena sfarbené žeravé slnko je nízko nad obzorom, Švédsko, 18.7.1980.
A čierna ešte očernela a krvavá červeň vyliata z rámu vybledla a ani žltá už nieje aká bývala a všetky farby sveta sa zmenili a budú sa meniť a premieňať a raz,
Ešteže som nenechal otvorené okno. Pršalo, lialo ako z krhle. A ja som stál pod stromom s kytkou v ruke a rozmýšľal som o tom, aký som sprostý. Sto krát počuté, čítané: To sa nemá!
Ráno je ešte mráz, ale čochvíľa sa holé konáre stromov ozdobia zelenými pukmi, prvé malé hlávky snežienok sa budú belieť pri jarných chodníčkoch a ľudia mladí i starší sa vyberú na nedeľnú prechádzku, zaľúbencom patrí jar.
Žiadny hluk, žiadne auto, žiadna električka... Bolo to neskutočné. Iba ja som bol na jednej z tých mnohých pustých ulíc. Stál som pri jednom výklade, túžobne som hľadel na veľké auto, na bábiku s veľkými žmurkajúcimi očami, na veľkého plyšového medveďa...
V lese rastie jeden strom. Máme ho poznačený. Ja a môj dávny priateľ Šigi. Je poznačený a vôbec nikomu to nikdy neprekážalo.
Kocúr Gábriš naháňal mačky po strechách. Mačky škriekali, jačali, ako by ich z kože drali. A v lese zavýjali vlci.
Miestnosť ani nie malá, ani nie veľká, švédske stoly. Iba jeden človek stojí pri jednom z nich. Kamil Oldrich. Režisér filmu, ktorý sa za chvíľu skončí vo vedľajšej premietacej sále. V jednej ruke zapálená cigareta, v druhej pohár s koňakom..., tak trochu strach. Premiéra.
Rozprávač: Je ráno. Autobus je natrieskaný tak, že sa chlapec môže pritlačiť k dievčaťu bez toho, aby tým pohoršovali tých, ktorí sú pokrytcami v láske aj v milovaní. Na schodíkoch stojí dievča s veľkými očami a s vlasmi akoby stvorenými z morskej peny. Volá sa Helena. Oproti stojí Valentín. Je to krásny mladý muž, zasnený a trochu nesmelý, spravodlivosť by bránil, čo by aj život dal. -