Andrej Labáth
A.H.
Keď sekera dopadla a preťala útly biely krk, hlava sa skotúľala do prúteného koša. A z bezhlavého tela vystrekla krv. Striekala ešte chvíľu tak, ako srdce dobíjalo svoje posledné takty záverečného dejstva smutného predstavenia.
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Keď sekera dopadla a preťala útly biely krk, hlava sa skotúľala do prúteného koša. A z bezhlavého tela vystrekla krv. Striekala ešte chvíľu tak, ako srdce dobíjalo svoje posledné takty záverečného dejstva smutného predstavenia.
Ten zmätok v hlave... „Bol si na tom zápase?“, pýtal sa akýsi hlas. „Tak akurát..., sedia ako riť na šerbli“. Z rádia sa rinula melódia mladosti našich rodičov: „Dedinka v údolí, malé domčeky, nevidel som vás, už dlhé rokýýýýý“.
„Kto volá?!“ „Ahoj, to som ja, Jozef. Zobudil som ťa?“ „Nie, koľko je hodín? Kde mám tie hodinky...“
Tmavá noc, no nie úplne tmavá, pretože hviezdy na oblohe svietia, pôda vyžaruje teplo, ktoré absorbovala počas krásneho letného dňa roku 1973.
Pred nejakým časom som si povedal: kúpim si asi robota. Dlho som sa nevedel rozhodnúť, veď nakoniec, nieje to vôbec lacná záležitosť.
Karma ti karmadissimo! Sedím v autobuse a nič iné mi neostáva , iba rozmýšľať a v duchu kliať a snívať. A čumieť na to, čo sa práve mimo autobusového sveta vyskytne, prípadne čumieť na to, čo sa vyskytuje v autobuse okolo mňa.
Fúkal studený vietor, otec si pridŕžal klobúk, stáli sme na zastávke autobusu, fajčili sme a čakali...
Bol to vlastne len taký pramienok. Keby sa hneď vedľa nenachádzala tá jaskyňa, ktorú objavili ešte keď boli deti, nenašiel by sa ani prameň. Vyvieral zo zeme nenápadne, často bolo treba odhádzať spadnuté lístie a suché konáre aby sa ukázal v celej svojej kráse. A aby mohol aj poslúžiť na uhasenie smädu či na opláchnutie špinavých rúk alebo spotených tvárí.
Bolo to v roku 1979. Do Moskvy sme leteli niekedy v strede novembra. Ubytovali sme sa v hoteli Peking, bola neskorá večerná hodina a možno aj preto sme museli dlho čakať vo vestibule, kým sa vybavili ubytovacie formality. Alebo to bolo preto, že v tej obrovskej krajine všetko trvá príliš dlho? Veď len cesta z jedného konca krajiny na druhý trvá lietadlom dlhšie ako u nás na Slovensku cesta vlakom.
Sadám si ku klávesnici, idem písať, a vôbec neviem o čom. A neviem ani to, čo by som písať nemal. Jednoducho prázdnota. Možno práve ta prázdnota mi pomôže. Určite áno, pretože ako sa tak pozerám, dva riadky sú už tu. Fajn.
Už som sa chystal pomaly do postele, keď zazvonil telefón. „Haló“, ozval som sa hlúpo.