Ten jeden, ktorý sa krčil opretý o múrik pri zastávke električky bol sám, ale sám s radosťou, pretože to bol jeden z nemnohých, ktorý bol, je a možno aj bude sám sebou. Sám sebou, neopustený... Bol sám a usmieval sa. V špinavých prstoch pravej ruky držal ohorok cigarety. Ukazovák a prostredník mal hnedé ako..., také hnedé prsty mala jeho mama, keď zbierala orechy do koláča. Pre neho. To bolo dávno. A on si jej hnedé prsty nezapamätal. Ani to si nepamätal, prečo tam je. Tam, na tej zastávke električky. Ani to si nepamätal, ako sa tam dostal a ani to, odkiaľ má v špinavej ruke ohorok cigarety. Pamäť mal láskavú. Keby si pamätal odkiaľ prišiel, bolo by mu smutno. A smútok je krásny iba vtedy, keď má človek čo jesť a strechu nad hlavou a milujúcich vedľa seba a gramofón aj rádio a TV a plnú peňaženku a tenisovú raketu a umytú časť tela, ktorá aj tak smrdí. Smrdí smradom, ktorý hovorí: „Si len obyčajný smradľavý tvor!“ Smútok naokolo chýbal. Len ľudia náhliaci sa nevedno kam. A v mnohých očiach tej bezmennej náhliacej sa masy opovrhnutie, nenávisť zloba pokrytectvo a bezcitnosť a tuposť a hlúposť a smrad. Smrad v očiach. Smrad v duši. Aj smrad všetkého ukrytého, smrad tela a smrad túžob... Darmo je ten smrad ukrytý v Tvojich útrobách! Čuch môjho psa ho cíti.
Smrad
Vietor zima dážď..., ľudia idúci a ľudia čakajúci, ľudia mračiaci sa a zazerajúci - jeden na všetkých, a všetci na jedného, ale aj na tých zvyšných...