reklama

Josef Slavík – 200 rokov od narodenia

V našich končinách určite každý pozná slávne meno Niccolo Paganini. Aj keď nie každý, tak určite takmer každý. K jeho menu si tá vzdelanejšia väčšina okamžite priradí husle*. Tak isto si každý z tej väčšiny pri mene Enrico Carusso pripomenie najslávnejší tenor, pri mene Fjodor Ivanovič Šaljapin najznámejší bas, pri Fredericovi Schopinovi anjela za klavírom a naopak, pri mene Franz Liszt si predstaví pri klavíri diabla. Málokto ale pozná meno Josef (Jozef) Slavík.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Josef Slavík sa narodil 26. marca 1806 v českých „Jincích na Podbrdsku“. Už v útlom detstve sa u neho prejavuje veľký hudobný talent. Ako štvorročný sedáva pred školou, kde jeho otec učiteľuje, a fidliká na husličky o stošesť. Ako dvanásťročný sa stáva žiakom pražského konzervatória a to žiakom najvýznamnejším. Okrem hry na nástroj sa venuje aj komponovaniu a v šestnástich rokoch predkladá svojim učiteľom husľový koncert nad ktorým veľactení páni krútia hlavami v presvedčení, že sa nedá zahrať. Z tohto omylu ich pravdaže mladý Slavík vyvádza, keď koncert okamžite a s bravúrou predvedie. Po absolvovaní konzervatória sa Slavík stáva prvým huslistom v Stavovskom divadle, čo samozrejme nieje málo. To ale mladému umelcovi nestačí. Chce viac, a tak 21. januára 1824 poriada v Stavovskom divadle samostatný koncert. Na koncerte sa schádza šľachta z celých stredných Čiech, nechýbajú ani Slavíkovi priatelia - národovci na čele s Františkom Palackým. Koncert má obrovský úspech a okrem hodnoty umeleckej sa stáva aj udalosťou vlasteneckou. Ale ani to ešte nieje dosť pre ambiciózneho Slavíka. Láka ho Viedeň.Avšak vo Viedni ho nikto nepozná. Živí sa vyučovaním detí viedenskej šľachty za skromný peniaz a popritom na sebe stále tvrdo pracuje, cvičí a komponuje. Na doporučenia z Čiech hrá ako bezplatný dobrovoľný člen v cisárskej dvornej kapele a tam si ho všimne cisárov pobočník, generál Kučera. Práve vďaka tomuto vojakovi vo vysokej hodnosti sa uskutočňuje prvý Slavíkov koncert v hlavnom meste monarchie. Bez úspechu. Vo Viedni nikto nieje na Čecha zvedavý. Napriek tomu, že hrá variácie od Lipinského, ktorý je v tom čase radený v husľovej hre hneď za maestra Paganiniho, a viedenský profesor hudby, uznávaný huslista a skladateľ Maysedr vyhlási, že ich zahral lepšie, ako sám autor. Obrat nastáva, keď sa opäť s pomocou českých priaznivcov uskutočňuje koncert v „Teplicích“, kde hrá pre pruského kráľa. „Máte skvostne rozvinutý talent. Ste dokonalý umelec!“ Týmito slovami chváli Slavíka kráľ, a v tých časoch a vo vtedajšej spoločnosti to niečo znamená. Také niečo zapôsobí aj na pyšných Viedenčanov a tak pred nich dvadsaťročný umelec opäť predstupuje..., a tentoraz triumfuje. (Po koncerte sa Slavík stretol aj s Františkom Palackým, ktorý si do svojho „Každodenníčku" poznamenal: „9. dubna 1826. Byl jsem na koncertě Slavíkově veleslavném.“)Viedeň je dobytá, a tentoraz sa Slavík pripravuje navštíviť Paríž, Londýn, a pomýšľa aj na cestu za oceán. A práve vtedy sa mestom nesú chýry, že Viedeň navštívi sám veľký Paganini. A to si Slavík nemôže nechať ujsť. Odkladá prípravy na cestu a netrpezlivo očakáva príchod husľového velikána. Dočká sa dňa 29. marca 1828, tri dni po dovŕšení svojich 22. rokov. Paganini je známy aj tým, že niektoré svoje skladby nikdy nezapisuje a často ich mení, aby ich nikto nemohol zahrať. Medzi ne patrí aj slávna La campanella (koncert h moll, op. 7), ktorú hrá aj na svojom koncerte vo Viedni. Slavík tam samozrejme nemôže chýbať a priam hltá každý tón excelentnej hry slávneho taliana. A hneď po koncerte ju doma z pamäti skúša zahrať..., a s úspechom. Na druhý deň sa s mladíckym elánom vyberie za Paganinim a prosí ho, aby posúdil jeho hru. Paganini ho prijíma bez nadšenia, má doma spoločnosť a takých fidlikantov vo svojom živote zažil už veľa. Na Slavíkovu otázku, čo má zahrať, mu maestro dáva ľahostajnú odpoveď: „Čo chcete“. A tak Slavík hrá. La campanellu. Paganini žasne, Slavík musí zahrať aj svoje kompozície a nadšený Paganini Slavíka vyobjíma so slovami: „Vy ste sám diabol, pane! Svet sa chveje, keď Vy hráte!“ Tieto slová sa stávajú legendárne a doprevádzajú Slavíka po celý život. Paganini sa so Slavíkom spriatelí. Trávia spolu veľa času v rozhovoroch o hudbe, o umení, Slavík navštevuje Paganiniho koncerty a zdokonaľuje svoju hru. A pravdepodobne v mladíckej nerozvážnosti sa mu v hlave rodí nápad zviesť s Paganinim súboj. Okamžite komponuje husľový dvojkoncert a prosí Paganiniho, aby ho zahrali na spoločnom koncerte. A Paganini odmieta. Ich priateľstvo chladne, Paganini náhle prerušuje šnúru svojich koncertov a odchádza z Viedne. Slavík naďalej pracuje a opäť sa pripravuje na zahraničnú cestu. Odchádza do Paríža, kde sa čoskoro stáva miláčikom publika. Žne úspech za úspechom, kritika ho okamžite stavia na roveň Paganinimu. Po návrate do Viedne sa Slavík spoznáva s Fredericom Chopinom, vzniká medzi nimi priateľstvo a v dopise zaslanom z Viedne rodičom Schopin píše: „Je to jeden z tunajších umelcov, z ktorého mám radosť a s ktorým som v dôvernom priateľstve. Hral tentoraz ako druhý Paganinii, ale Paganini omladnutý, ktorý preskočí časom prvého. Neveril by som, keby som ho tak často nepočúval ...“Slavík naďalej usilovne cvičí, zdokonaľuje sa a komponuje. Zisťuje, že štyri husľové struny mu už nemôžu viac poskytnúť a rozmýšľa o zhotovení nástroja s piatimi strunami. A komponuje novú skladbu, ktorej dáva - akoby niečo tušil - názov „Fermata“**.V tom čase sa Viedňou šíri epidémia chrípky, na ktorú ochorie aj Slavík. Naďalej koncertuje a chystá sa dokonca na cestu do Pešti, kde prisľúbil odohrať koncert. Nedáva na žiadne odhovárania priateľov a za chladného a daždivého počasia sa dáva na cestu. Počas trmácania v nepohodlnom dostavníku sa jeho choroba rapídne zhoršuje, v cudzom svete mu nikto nerozumie a on nerozumie nikomu..., zomiera opustený ďaleko od domova 30. mája 1833 vo svojich 27. rokoch. Jeho pozostatky boli prevezené do vlasti až o sto rokov neskôr a boli uložené na pražskom Vyšehrade.* Paganini hrával zo začiatku na husle od Amatiho, neskôr na guarnerky, svojim potomkom zanechal 11 huslí od Stradivariho ** fermáta – notový znak umiestnený nad notou al. pauzou, predlžujúci tón al. pomlčku bez presného vymedzenia

Andrej Labáth

Andrej Labáth

Bloger 
  • Počet článkov:  80
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík:  rozprávaniaVšetkýmmoje súkromné, nazritemôj sen na nedeľumoja poviedkaŠašov pohľadmoja poézia na nedeľuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu