Andrej Labáth
Za robotou
Písal sa dátum 1. máj 1908, keď sa Jano Jakubček lúčil pod Lokčanskou vežou so svojou rodinou.
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Písal sa dátum 1. máj 1908, keď sa Jano Jakubček lúčil pod Lokčanskou vežou so svojou rodinou.
Prešlo pár rokov odvtedy, čo sa Róbertovi prihodila tá vec. Stalo sa to v jedno upršané ráno - chladné a nevľúdne.
Z vedľajšieho domu bolo počuť spev. Každú nedeľu sa stretávali speváci z širokého okolia, posadali si okolo veľkého stola pamätajúceho ešte začiatok dvadsiateho storočia, komu sa neušlo miesto pri stole, sadol si na diván oproti malému oknu, chvíľu sa rozprávali o tom, čo sa komu za týždeň prihodilo, potom dal Peter znamenie a základný tón, a melódia sa začala šíriť a niesla sa veľkým domom a potom ho v pomalom tempe opúšťala a pritom stále zostávala prikutá v tej izbe so žltými stenami a s obrazom Ježiša Krista.
V zoologickej záhrade bolo rušno. Rodičia s deťmi postávali pri klietkach, obzerali, poúčali a komentovali, slnko hrialo a ľadové medvede sa ochladzovali v špinavej vode.
Chlapec kráčal po ulici neistým krokom a s neprítomným pohľadom. Dlhé vlasy mu padali do očí, krátke sako sa roztváralo pod náporom vetra. Manchestrové nohavice - na stehnách úzke dolu široké - zakrývali mu tenisky, pôvodne biele, teraz sivé. Také sivé ako ulice, ktorými sa túlali. Chlapec držal v ruke fľašku, kŕčovito ju zvieral. Vošiel do jedného z mnohých sivých domov - vedel presne, kde sú dvere vedúce do pivnice. Nebol tam prvýkrát. Keď sa za ním pivničné dvere zavreli, ocitol sa v tme. Voľnou rukou nahmatal stenu a ako slepec, pomaly zostupoval dolu schodmi. Bola to cesta do pekiel. *
Práve zasvietila červená. Jano pribrzdil, ale nezastavil. Pomaly posúval húkajúce a blikajúce auto cez križovatku, obzeral sa raz vľavo raz vpravo, nervy mal na prasknutie. Keby mal Jano v tej chvíli vypiť pohár svojho obľúbeného vínneho striku, polovicu by vylial.
Jozef sedel v pohodlnom kresle, nohy mal vyložené na druhom kresle otočenom proti sebe, rukami si klepkal do rytmu na drevené operadlá. V miestnosti bolo šero, len zo zadných otvorených dverí vchádzalo dovnútra svetlo.
Pán Drozdík jemne pribuchol dvere od bytu, zamkol ich a zišiel schodíkmi k domovej bráne. Vyšiel na ulicu a vydal sa smerom k svojej obľúbenej kaviarni.
Muž v ťažkom ošumelom kabáte, s vysokým golierom, ktorý mu zakrýval polovicu tváre, sedel zhrbený na zadnom sedadle v električke číslo 5. Električka bola vykúrená, išla smerom z Rače, hrkotala, klopkala a uspávala momentálne jediného cestujúceho v tú večernú hodinu.
Žena písala na stroji. Písala to, čo jej diktoval riaditeľ, nevedela čo, zmysel jej unikal. Ale snažila sa písať bez chýb a rýchlo. Ale čím viac sa snažila, tým horší bol výsledok. Pozorovala sa, ruky sa jej začali triasť, zalieval ju pot. Chcela sa modliť, prosiť Boha aby už bol koniec, avšak nešlo to. Riaditeľ neúprosne diktoval, a ona musela písať.
Iveta sa pozrela von z okna. Začalo snežiť. Vždy mala rada sneh. Tam odkiaľ pochádza, bol sneh vždy krásne biely a netopil sa tak, ako tu, v meste. – Keby sa čas dal vrátiť- myslela si - aspoň o rok, o dva -. Pozrela sa na hodinky. Päť hodín. Už mala byť doma, no sedí tu, v robote, čaká. Rasťo jej sľúbil, že jej určite zavolá.
Bol príjemný letný večer. Sem – tam zafúkal vetrík, a vtedy akoby na povel zašumeli staré gaštany, pod ktorými sedeli ľudia. Sedeli za stolmi záhradnej reštaurácie, popíjali pivo z vysokých zarosených pohárov, a ich vrava sa tak trochu podobala šumu tých starých stromov.
Táto rieka tu tečie od nepamäti a ak nie od stvorenia sveta, tak určite už veľmi – veľmi dávno.
Išiel som ulicami mesta plného tej jedinečnej atmosféry, ktorá sa opakuje iba raz do roka. Odrazu na mňa ktosi z druhej strany ulice zakričal hlasné „AHÓJ“ a zároveň mi kýval s vysoko zdvihnutou rukou.
Neviem to iste, ale zdá sa mi, že to boli moje najsmutnejšie Vianoce. Ale zároveň jedny z mojich najkrajších.